Vichodoslovenske
združeňe


činnojsc
ž u d z e. f e n o m e n i. v a l a l i
kňihkupectva
kontakt + stanovi

Andrej Čorba
(17. 9. 1770 Chmežov - 7. 3. 1845 Hanušovce)



Hrozne a Strašne
Rozpravki
o Chorobe Choleri
a Rozbroju Proščavi

vo viššich stranoch Uherske
eme
K(ristovoho roka 1831.
v kratkosci spisane pre obecni
v tim čaœe vzbureni źud ku po-
kajaňu

Čorba

_
predňi žist "Proščavi"



Od 1784-oho študoval na prešovskim kolegiju, vec pošol do Vidňi učic œe za mažara. Po ordinovaňu u 1797-im nastupil jak evangelicki a. u. farar do Žehňi. Od 1825-oho je farar u Hanušovcoch, dze u 1831-im prežil a z vlasnich i cudzich dožicoch veršami zaznamenal vichodoslovenske rožnicke povstaňe, joho rukopis datovani rokom 1839, pozostava z dvoch časci: 1. "Hrozne a strašne rozpravki o chorobe chožeri a rozbroju proœčavi vo viššich stranoch Uherske Ÿeme v roku 1831, v kratkosci spisane pre obecni v tim čaœe vzbureni žud ku pokajaňu." 2. Kratki opis medzi obecnim žudom panujucej poveri a ňemravnosci, jako najbžižše pričini zbureňa proœčavi roku 1831." Popri fararčeňu a pisaňu œe venoval i mažarstvu a historiji. Hvareži, že bul človek scižadoscivi a energicki.



Počatek chorobi Choleri i rozbroju proščavi v Zemplinskej stožici

I. ROZBROJ V TREBIŠOVE I CELIM JEHO OKOLI, S PRIPRAVAMI K ŇEMU

Rok tiœic osmisti tricati perši bul,
_kedi œe ten chir zli a prehrozni počul,
že taka choroba idze od Indii,
_chtora vežo žudzi zmorila v Persii.
A že ona prešla ztamadz k Erivaňu,
_dze vežo Moskaže popadaži na ňu.
Ona s Moskažami vše maširovala
_a s ňima do Moskvi vjedno vandrovala.
Tam ňemiloœerdňe žudzi harduœila
_a vežo tiœice do hrobu drižila.
Ňejeden œe teraz s pracežom svim vital:
_"A jak œe maš, bratu?" jeho œe opital,
v naremnosci spadnul, ňeznal, co œe stalo,
_ze zdraveho cela dušu mu vihnalo.
Prave œe v tim čaœe i to prihodzilo,
_že œe vežke Požsko šicko poburilo.
Moskaže z Varšavi behom ucekaži
_a šickich za Vislu Požaci zahnaži.
Strach, bjeda a psota všadzi œe harnula,
_nebo už i v Požsku zla choroba bula.
Ňejeden povedal: "Tam morila včera
_a už je dňeœ u nas ňeœčesna chožera."
Moskaže, Požaci od meča padaži,
_z chtorich vežo rožňe i chožeri klaži.
Ona život vžala i Konštantinovi,
_ve znaki œe dala tjež i Dibičovi.
Ňeplacil tam titul kňižeca vežkoho,
_aňi generala tjež Zabalkanskoho.
Už i v Galicii čudo porobila,
_i z našoho vojska vežo pomorila.
Strach, œerca trešeňe i nas popadaži,
_že œme œe dze podzec v tej bjidze ňeznaži.
Pisaži novini, kževetaži žudze,
_každi vidzil, že to i tu barz zže budze.
Šicko s pridavkami žudze hutoriži,
_mudrich ňesluchaži, žem blaznum veriži.
Z tich pžetkoch hamistvo take postavalo,
_že œe od zlich žudzi, zle œemjačko œalo,
že œe kraž chudobe često ukazuje,
_a že Moskaž ku nam tuho maširuje.
Že to ňe chožera, co to povedaju,
_aže že panove praški zadavaju,
abi vimoriži prebidnu chudobu
_a od œe zahnaži vojensku čežobu.
Tak čort tu porobil vežike bludarstvo,
_takže už ňemalo žadnej viri paňstvo.
Darmo kňez pokaňe, pan na panske kazal,
_darmo solga-birov to a to rozkazal,
zo šitkich stran bjeda hrozna œe važila,
_bo tu i chožera œe už pribžižila.
Ňič tu ňeplaciži hranične kordoni,
_ňič ňeosožiži rozkazoch pohoni.
V najžepšim porjadku ňeporjadek œe stal
_a sprostak v svej vire potužeňe vše bral.
Že to vera šitko žem paňstvo provodzi,
_že ono, ňe inši, na životu škodzi.

_

Počuj žem, človeče, co beœedovaži,
_ked œe sprosti žudze vjedno poschadzaži.
Na draŸe dzekožvek, jak običaj maju,
_dze œe v karčme radzi ponadpopijaju.
Tak œe stalo v karčme u žida jednoho,
_v Zemplinskej stožici kačmara zvlašnoho,
že œe tam o vecoch terajšich shvarjaži,
_a co slišno v œvece, sebe povedaži.
Pan birov tjež tom bul, i s kiš-birovami,
_so svima vežoma panami šovgrami,
tam buži tjež žudze všežijake cudze,
_každi žem to hvarel, co to s nami budze.
Pan birov pripija a poslucha reči,
_až tjež na ostatku i on sam priœveči:
"Dobre mace, šovgre i kiš-birov s vami,
_že ňedobre budze so šitkima nami.
Moja hlava ňezna, co robic ma z toho,
_co œe hvari, robi, dzivnoho a zloho."
"Cože?" šovgor začňe, "ňeznace, co robic?
_Ked vas chceju zmoric a jakobi dobic?
Už v Košicoch travja doktore s praškami,
_virce, že tak œe tjež prave staňe s vami.
A preco naš kasnar do farara chodzi?
_Že jeden druheho travic nas navodzi.
Šak i doktorove ňedarmo behaju
_a praški naœilu do žudzi ciskaju.
Preco i panove od nas ucekaju?
_Preco majetnosci svojo zochabjaju?
Jeden z kiš-birovoch do reči mu stava,
_s fžašku pripijajuc do ruki ju dava.
"Napime še", hvari, "Mižu Strunku, toho,
_bo ňezname, či zaœ budzeme pic z ňoho.
Šak zna i pan birov, co nam povedaži,
_to, žebi sme hrobi až pod žesom braži.
Z valala na valal varti zakladaju
_a že i kosceli zavru, povedaju."
Šogor začňe znovu, pretarhňe mu bači
_a poveda, že œe jemu to ňepači,
že œe chova zmarti bez kňeŸa dzvoňeňa.
_Pri tich šickich vecoch až œe rozum meňa.

_

A ked œe tak tote žudze čestovaži
_a o takich vecoch vežo mudrovaži,
prehvaril k ňim človek, od kadziœ prichodzi:
_ "Čujem ja vaš diškurs o tim, co œe vodzi.
Ja už vistal vežo v cesce z Gallicii,
_bo som muœel œedzec i v kontumacii,
bo œe všadzi boja, že žudze padaju,
_aže virce tomu, tam panoch ňelaju,
tam žaden ňeveri na to praškovaňe,
_bo to ňeveriži, žem hlupi pohaňe.
Co bi vas tu kňeztvo a paňstvo morilo,
_pomiœlice sebe, jak bi prez vas žilo?
A dze bi œe vŸalo težo ukrutnosci,
_abo ku otrave jedu tak v hojnosci,
žebi šicke studňe, jarki zasipaži
_a vam na živoce poddanim zastaži?
Že porajdki robja, to kraž rozkazuje,
_že o vas, chudobnich, jak ocec pečuje.
źem vi œe verchnosci i Bohu poddajce
_a take miœženki v svej hlave ňemajce.
Šak i ked predtim tjež mori œe bžižiži,
_tjež take porjadki všadzi œe robiži."

_

"Co to za muderec totje slova hvari?
_Sto hromuv do jeho ňech uderi pari!"
Tak jeden z pijakoch o stul bil a zalal
_a potim povedzil: "Tu je cali valal!
Ta mi žepši zname, co œe u nas vodzi,
_jako ti, hamišnik, zo œveta prichodzi.
Ti trimaš s panami, jako poznavame,
_ked chceš, hňed mi tebe tu mudrosci dame."

_

Žid źevko prichodzi a œedlakoch koji,
_bo œe i za sebe tjež, ňeborak, boji.
VŸal toho človeka od pjanich na stranu
_a ukazal mesco, kdze mal svu ochranu.
Potom i œedlaci œe porozchadzaži
_a dzeň pri dňu piži a radi trimaži.

_

Ach, jak vas opisac, šicke smutne veci,
_ked mňe selzi z oči, pirko z ruki žeci?
Zemplinske pažice, prekrasne rovňini,
_jak vas prežetaju presmutne novini,
tam v tim krasnim kraju, dze Topža s Ondavu
_œe zževa, Laborec s vodu bistro zdravu
s druhima potoki do Bodroga vpada,
_tam, tam v Ÿemi pulnej stanula œe zrada.
Tam chožera vežo žaže porobila,
_kedi œe tatarsku drahu tam zbžižila.
Šak ona prave tak, jak hrozne Tatari
_zmordovala žudzi, zložila na mari.
"Ava!" tam œe dzivom vežikim volalo,
_co œe s težim žudom tak naremňe stalo.
Tak, jakbi už prave sudni dzeň nastaval,
_taki krik, žarma, plač, obecňe povstaval.
Ach, až zunovaži plakac a dziveži,
_pretože poradzic sebe ňevedzeži.
I kamenne œerca žažom œe pukaži,
_ked œe mertve cela na vuzkoch zvažaži
ku jame, dze vecej buži porucane,
_a tak na žalostni spusob pochovane.
V tim aže ňebulo inakšej možnosci,
_bo každi dzeň marži ve vežkej hojnosci.
Mohlo œe stac žehko v tim smutnim spusobe,
_že i zaumarti pochovan bul v hrobe.
Jak œe s jednu stalo, chtoru ňeschovaži,
_že jej celo vcaže psi poroztarhaži.
Miserikordian jeden œe zmiloval,
_jej kosci pozbiral a sam jich pochoval.

_

Kordoni a varti žudzi hamovaži,
_tovaristva všadzi œe poturbovaži,
remeœežňik ňemuh svuj tovar odpredac
_a chudobni človek kus chžeba zahžedac.
Predňovek bul čežki a z ňoho vežki hlad,
_v chtorim vilačňeti ňejeden človek spad.
Najhorši žebraci, bjedaci obstaži,
_nebo œe jim všadzi drahi zarubaži.
Œvet œe tak premeňil, jakbi œe prevracil,
_ňejeden v uzkosci rozum, život stracil.
Dobra verchnosc chcela odstraňic tie rani,
_aže œe ňemohži vlhžedac ochrani.

_

To aže ked œe tak strašňe povodzilo,
_žadnemu na miœež tu ňeprichodzilo,
že to boska ruka hrišňikoch tak bije,
_bo že œvet v prehroznej bezbožnosci žije.
Už œe mira zlosci žudskej zverchovala,
_preto œe na rozkaz boski presipala,
jak perša rodzina pre hrichi stopena,
_Sodoma Gomora pre zlosci skaŸena,
tak tjež i terajše ňeverne pžemeno
_muœelo buc z vežkej častki zňivočeno.

_

Bžizko bulo žňivo, ba už œe počalo
_tam, dze hojne zbožje včašši dozrjevalo.
Šicko œe bohatstvo v tim roku zrodzilo,
_dze œe žem po požu oko obracilo,
pšeňice jak haje, trava œe važila,
_aže tota hojnosc žudzi ňecešila.
Tam mlade dzivčata sebe ňeœpivaži,
_bo za ňima chlapci snopi ňevjazaži.
Dzeže buži oňi, dze œe rozžetaži,
_že na požu pracu svoju ňekonaži?
Čežko, spravdi čežko novi chžeb dožiži,
_aže ho všetečňe v zkaŸe zochabiži.
Ach, zufalstvo hrozne bulo na pričiňe,
_že œe to tak vedlo v ňeœčesnej hodziňe.
Zufalstvo, aže tjež hluposci pre vražki,
_že pre jedovate umiraju praški.
Preto œe od praci šickej odcahaži
_a všadzi œe chlopi v hromadi schadzaži.
Richtare už inšej roboti ňemaži,
_žem, že valal vjedno s pohrozom zhaňaži.
Ženi kževetňice mužoch nahvarjaži,
_žebi œe otravic s praškami ňedaži.
S vodu ňevariži, aňi z ňej ňepiži,
_abi œe žem dajak z ňej ňeotraviži.
A ked tak dažeko zašži v svej hluposci,
_ňemohži œe skrocic v svojej vežkej zlosci.
Sprostaci už vecej radi ňesluchaži,
_ale jich v paženki najvecej hledaži.
A ked tak hovedske radi nazbiraži,
_aňi viššu verchnosc v ňičim ňesluchaži.

_

S čim a jak žebi œe sprostač vistrojila
_a na zbice panoch hrozňe ozbrojila?
To nam ukazaži prehrozne prikladi
_a jich ňeslichane pohanske ukladi.
Aže œe chce ozda ten človek opitac,
_chtori budze hrozne tje opisi čitac,
dze œe perša burka proœčavi počala,
_a jake porjadki zo svej radi brala?
Zo Svatej Marii bjeda pochadzala,
_chtora œe široko v tich stranoch rozœala,
v dzevetnactim juli v Košicoch œe stala,
_prave v tarhovi dzeň, vir, žarma ňemala.
Bo ked tam Lehocki, fežčir dobre znami,
_v chožere ratoval znamimi žekami,
dachtore na pžacu od ňich umiraži,
_na co œe tam vežo žudze pripatraži.
Hňed dachtore blazňi sebe uveriži,
_žebi ten Lehocki i druhe traviži,
dze, kebi ten fežčir œe ňebul odvracil,
_pevňe bi bul život v tej burce utracil.
Tota žarma œe tam, pravda, ucišila,
_aže skrz prichodzich v chiru rozširila.
Zo Svatej Marii tam tjež v ten čas buži,
_rozpravjaži všadzi, co v Košicoch čuži.
Na to tam chožera œe už zbžižovala
_a v Séč-Keresturu verchnosc na tim stala,
abi œe zemreli v chožeri chorobe
_chovaži v obdažnim od valala hrobe,
skrz co œe tam sprostač natežo zburila,
_že hňed komisara preto ulapila.
Jak on œmi žud travic, chto mu doœlebodzil?
_źem dobre, že pžeban jeho viœlebodzil.
A zatim o dva dňi Mohaczy Ludvika
_i v Svatej Marii ta hluposc vežika
kasnara do strachu vežkeho nahnala,
_bo i jeho sprostač preto tjež zlapala,
že i on žem klame, že žudzi ratuje
_a on s tim fortižom bjednich otravuje.
Preto až do Košic išži na žalobu,
_že jich s jedom travja a robja čežobu,
abi vežkomožni pan biskup, jak pan jich,
_ňedopuœčil robic ten preukrutni hrich.
Chtore inštanciu totu odnašaži,
_všadzi o Mohačim žudzom rozpravjaži.
I do Žipova tjež ten chir donašaži,
_dze, do Košic iduc, v nocžiku zostaži.
Z tej reči blazňivej hňed dzivka hvarela,
_že žida do studňi jed rucac vidzela,
o čim, chto žem počul, bežel do hromadi
_a každi œe hňeval na jedovo zradi.
Komisar Lörinczfy i židak zlapani
_a pre praški ostro examenovani.
Lörinczfy barz biti k tomu œe priznaval,
_žebi k poratunku praški žudzom daval,
ňe abi dakoho on s ňima otravil
_a zdravja, života bjednich žudzi zbavil.
Tomu aže vcaže vira œe ňedala,
_aže z toho všadzi sprostač œe dzvihala.

_

(to be continued)



Literatura

_I. S e d l á k : Andrej Čorba a jeho veršovaná kronika o východoslovenskom rožníckom povstaní z roku 1831. In: Nové Obzory 12. Prešov 1970, str. 369-503. (s kompletnu "Proščavu")